Mame sa uplne skvele.

Radko si kupil ruzovy bicykel a chodi na nom do prace. Povedala by som, ze je zensky a riadne stary. Chodi ma na nom tiez cakat o pol dvanastej z restiky. Nasadnem na zadne sedadlo a jedeeem dole ulicou. Juchuuuu. Ludia za nami kricia, aky mame super bicykel. :) No sranda s nami. Kedze je ruzovy, tak nanho idem namalovat napis Pink Floyd. Prakujeme ho v garazi na piatom poschodi nasho domu. Prve poschodia a podzemie su len garaze.

Uz ani neviem ktory vikend to bol, ale dali sme si maly vyletik. Prechadzka popri pobreziu po utesoch z Coogie na Bondai beach. Kratka prechadzka. Slnko svieti, ludia tulenici na plazach sa vypekaju. A zevraj sa schyluje k zime. Ono aj ta zima pride, lenze minimalne teploty, ktore nas cakaju budu 15 stupnove. Australcania rozpravaju o zime vystrasene, tak uvidime, co za zima to bude! Aj by sa nam uz zisla po vyse rocnej prestavke, vkuse leto! O mesiac ide Radko lyzovat s kolegmi, moze to byt sranda zase byt na snehu.

V praci pohodicka. V mojom pripade sice jedna vyliata cola na chrbte zakaznika :), ale inak pohoda lesna. Radko je samozrejme ako inak stale vodbornik pres pocitace. Kedze sa pytate, ci sa da zarobit, odpoved je, da sa tu bez problemov vsetko riesit.

Skola. Vybrala som si tri predmety. Prvy je Operating systems, druhy Computer fundamentals a treti Multimedia. Takze Sika ma srandu. Zadania sa musia robit, takze spominam na stare casy v Kosiciach. A to som si myslela, ze koniec mojmu studiu a nikdy viac. V pondelok mam dve skusky.

V poslednych dnoch nam pribudol do rodiny dalsi clen. Tamarka ma maleho braceka Samka. Takze sa takto na dialku tesime s Tomasom a Nanou. :) Skoda, ze len tak na dialku.

Zutulnujeme si nas apartman na tuhu zimu. :) Uz je vidno, ze tu aj niekto byva. Tak sa z toho tesime. Teda hlavne ja, pravdupovediac. :) Radko vyfasoval z prace pocitac. Bol na Cebite, vystave a konferencii. Videl sefku co vyvija firefox, tak o nej rozpraval dva dni. Samozrejme vela ineho. Snad nieco napise.

Inak chodime plavat. Tu ku Hyde parku, pat minut a sme tam. Tento vikend sme boli v Blue Mountains. V nedelu skoro rano zvoni budik. Vstavame. Balime veci do ruksaku. Radko vari ryzu do kelimkov ako obedik. Davame kavicku a vyrazame. Kupime listky do Blacktownu, lebo zevraj sa opravuju nejake trasy tak sa bude prestupovat. Cesta nieco vyse hodinky. Vzdialenost od Sydney cca 100km. Prestupujeme do autobusu, ktory tam caka s napisom Katoomba. Nikto nam nekontroloval listky ani tam ani spat. Vystupujeme v Katoombe, a hor sa smerom do narodneho parku. Isli sme dole schodami utesom. Dostavame sa do prirody. Po ceste domov samozrejme naspat hore schodami. Presli sme sa krasne, teda troska sme si pobezkali aby sme to stihli, lebo uz sa skoro stmieva a nevedeli sme kedy nam ide posledny autobus. Cize klasika prechadzka cez Echo point okolo Troch sestier ku starej bani a troska dalej, okolo vodopadov potom naspat hore schodami. Och zase troska Slovenskeho raja. Je to sice len par kilometrov od Sydney, ale zima riadna. Esteze sme si pribalili vetrovky. A to sme mali pribalene aj plavky, ze reku sa pod vodopadmi vykupeme! Naspat bola samozrejme zapcha, tak sme sli par kilometrov na buse tri hodiny.

Velryby sa stahuju do Sydney do teplejsej vody, bezim ich pozdravit, pozdravujeme aj vas krasne priatelia a krasny zaciatok leta prajeme. Urcite uz zacinaju festivaly tac tac a stanovacky a turistiky a cyklistiky a slniecko hreje.

Raaaad chytaaaam bronz, raaaad se opaluji, do te doby kdyz mne nekdo bonz se najradeji opaluji! Poslite mi Sum Svistu. Vsetky albumy. Dik

S.

Ahojte po dlhsom case,

do tohto mesta sa neda nezalubit. Najradsej mame prechadzky. Proste len ides ani nevies kde, najdes paradne ulicky a citis sa skvele. Ani neviem preco. To je len taky vydychnuty pocit.

Radko uz tvrdo zarezava treti tyzden v praci. Samozrejme programuje, ako inak. Sikovny to chlapec. Kazde rano nahodi kosielku, slusne nohavice a slusne topanocky a cupitka si ulicami do prace. Trva mu to 20 minut chodzou. Na ulici stretava dalsich biznismanov v rovnakych kosielkach a nohaviciach. Tu maju taku modu, ze kazdy kto robi v office, musi byt patricne obleceny. Na Slovensku boli najviac otrhani a zarasteni programatori, tu su takto iba aboriginalci. Aboriginalci su ako nasi pravi slovenski cigani. Su sice ini, ale to len tak naokraj.

Ja som si nasla pracu vo francuzskej restauracii. Takze pobehujem s taniermi, minimalne s troma na jeden krat, vsetko musi byt uno tuto. Proste prijemna restika, tak trochu noooobl. Takze sa ucim strasne francuzske nazvy jedal. Je to vlastne behacka. Ziadne laaazo plaaazo. Takze krasa. Uz sme sa nevedeli dlho dockat kedy uz budeme mat obaja pracu. Zivot je tu drahy. Da sa prezit iba ak pracujes. Ale stoji to za to. Bolo to pre mna tazke, kedze konci sezona a prace je pomenej, ale mesto velke, ponuky su, takze treba mat len stastie.

Medzitym nam odisli dvaja spolubyvajuci. Hilda a Martin. Takze my dvaja a Izabel sme ostali a vybrali sme si dvoch novych spolubyvajucich. Su to brazilski fesaci, ako inak. )) Danilo a Marcus. Su uplni pohodaci. Takze uz sme sa ustalili aj v spolubyvajucich, lebo sme vedeli ze Hilda s Martinom su na odchode.

Vsetko sa pomalicky pomaly riesi a ustaluje a dostavame sa pomaly a isto do nadherneho stereotypu. Och!

Poobzerali sme si pocas prechadzok plaze. Niektore su fakt super. Ale ani sme sa poriadne nekupali ani nevyvalovali, len sme obzerali. Vramci skoly som mala walking in the bush, prechadzky bushou, a rozne aktivity. Kedze Opera house je kusok od nas, tak pri nej sme skoro stale, dalej botanicka zahrada je tiez super. Boli sme taktiez pozriet na festivale Mardi Gras Parade. Bola sobotnajsia noc, ludia obleceni do roznych kostymov a tancovali do hudby dole Oxford Street, co je vlastne pri nas. Bolo to ako sprievod u nas na prveho maja pred mnohymi rokmi, ibaze to neboli deticky, ale gay a lesbicky. Ludia v sialenstve. Najviac ma dojali rodicia chlapca, ktori niesli transparent s napisom Milujeme svojho syna, ktory je gay. Ulice boli take plne, ze sme si museli doniest bednicky od mlieka, aby sme boli vyssie a videli, co sa v strede deje. To boli este nasi amici s nami. Sme sa smiali Scottovi ze naco berie debnicku z nasho balkona, ale potom sme ho vyhadzovali, ze aj my chceme nieco vidiet. Takze maximalny, ale naozaj maximalny pocet ludi na debnicke s plochou na stanie rozmerov 20 krat 20 cm bol traja!!! )

Teraz mam prazdniny. Anglictinu som mala iba jeden mesiac. Teraz som v mesacnej pauze. 23.4. zacinam na Central College studovat Information Technology. Tam vlastne budem chodit az do konca nasho pobytu tu, co este nevieme kedy bude. Mnohi sa pytate, ale odpoved este nepozname ani sami. ))

Kedze sme sa tu usadili, rozhodla som sa, ze tak snad raz do mesiaca by sme vam mohli dat informacie o novinkach a diani tu v Sydney. Fotky sa budu pridavat, samozrejme. Len nevieme ako casto, kedze teraz nam skoncili vyletiky a travime cas v praci. Cize podla moznosti.

Dufam, ze ste prezili krasne velkonocne sviatky, slniecko svietilo, vajicka namalovane a dievcence vykupane. My sme len tak trochu zapasili v kupelke, ale vode som neusla. Radko dostal cokoladove vajicko s postavickou a bolo po Velkej Noci! Takze tak.

Vela stastia

Silvia a Radko

     …doleteli sme skoro rano, este bola hlboka noc. Tak reku, ze kam by sme sli, ked do Darwinu do mesta bolo dlho a aj tak sme chceli stopovat, co dialnica bola blizsie k letisku. Tak sme sa zlozili na kobercek spolu s dalsimi spachtosmi a takisto s Petrom cechoslovakom, ktoreho sme zase stretli na letisku v Singapure a s ktorym sme prekecali celu cestu v lietadle a vyckali vychod slnka. Potom nam uz viac nebolo treba. Postavili sme sa k letisku a skusili stopovat. Aut velmi vela nebolo, tak sme sli k jednemu vegetakovi taxikarovi a spytali sa, ze co, kde a ako je najlepsie. Poradil nam truck city, co znamena, ze nas zavezie ku kamionovemu mestecku, tu nedaleko, ze nejaky truck nas isto vezme. Lenze tych tam bolo len zopar a bez vodicov. Napisali sme tabulku Kathreen a postavili sa k ceste.

Ponahlali sme sa do Katherine, co je cca 300 km od Darwinu. Mali sme cas len do 12.00 napoludnie, lebo nam odpisali kamosi americania, co sme s nimi cestovali po Indonezii, ze sa im pokazilo auto, co si kupili na cestu po australii a ze cakaju na nas. Na jednej strane bohuzial, ale z nasej strany chvalabohu. Hehehehe.

Zastavil nam chlapik uplne za chvliku. Bol strasne mily, o vsetkom navokol nam rozpraval, aby sme spoznali australiu, ponukal nam chladene napoje z jeho cestovnej chladnicky. Vsetko bolo ako z filmu. Nebolo ani dvanast hodin a uz sme volali amikom, halloooo sme tu v Katherine. A uz sme sedeli s batozkami v ich aute. Vzadu sme mali veci, hudbicka paradna, bush navokol a zacal sa nas skutocny road trip po australii. Scott bol vynikajuci vodic. Sem tam sa striedal s Radkom. Mame aj nejake videjka. Saskia si pise dennik, ja fotim, Scott riadi, spieva, Radko tiez cosi v kuse riesi. Zastavujeme sem tam na wecko, varime cajik. K vybave auta im patril aj varic, rozne matrace, stan, kuchynske potreby. Kazdy vecer rozkladame stan, kde pride. Zatial Australia vyzera na velikansku rovinu. Dovidis az do nekonecna. Slnko zapada najdalej ako sa len da. Pouzivame sprchy v roznych kempoch. Ludia prijemny. Do jedneho. Nikto ani znamky nepriatelstva. Vsetci sa usmievaju, pomahaju. Mestecka po ceste velmi male. Su sice na mape akoze su to velke mesta, ale nie, riadna dedinka to zatial vyzera. Ideme si vecer do baru kupit nejake vinko v krabici, najlacnejsie co maju. Pytaju sa nas ludia, kam ideme spat. My ze k jazeru. Nie nie tam nechodte, tam je vela komarov. Podte do mojho domu. Mam nejake volne izby aj s klimatizaciou. Jeho meno je Scuby, akoze Scubert. Tak sa smejeme. Noc pokojna, vsade poletuju chrobaky. Rano vstavame, davame si so Scubertom kavicku, Scuby nam hovori na rozlucku lichotky, mavame mu a odchadzame.

Cesta ktorou ideme vedia takto. Katherine dole stredom, zabocujeme pred Tennant Creek, cez Conclury do Townsville na vychodne pobrezie a potom smerom po pobrezi dole ku Airlie beach. Tam uz na nas cakala kamoska Jennie z Anglicka. Byva v dome s velikanskou terasou a bazenom. Vecer sme oslavovali pri fantastickej veceri a rano sa vysantili v bazene s nafukovacim krokodilom a zralokom. Pobudli sme tam cely vikend, lebo Scott si tam dal poslat jeho laptop. Cize sme sa po vikende posunuli smerom na juh. Popri mori su vsade bazeny, kedze ludia sa v mori nekupu. Jednak nebezpecne tvory a voda studena. Bazeny su upravene ako plaze a su hned pri mori v tvare lagun a podobne. Nadhera. Okolo nich piesok a este aj bazen upraveny akokeby bol v nom piesok. Byvali sme v kempoch zadarmo. Vsade sprchy a rozne pristresky na pripravu jedla. No jedno rano sme sa aj zobudli v strede rieky, nastastie nie az v stane. Prsalo velmi casto. Cim viac na juh sme vsak boli, tym krajsie pocasicko a samozrejme aj priroda.

Zastavili sme sa u kamosa Petra z Kanady v meste Rockhampton. Studuje tam a prepasovali sme sa ako za starych cias u nas v Kosiciach na internaty. Tam sme u neho aj spali. A ako tie intraky vyzerali? No proste nadhera. Toto keby videli slovenski studenti, tak sa asi zblaznia. Dvojposchodove domceky vo velkom areali. Kazdy ma svoj bytik samozrejme s internetom a vlastnou sprchou. Tri taketo bytiky sa delia o luxusnu kuchynu a obyvacku s gaucom a telkou. Posediet si mozu na velikanskej terase, ktoru maju samozrejme iba tie tri byty. A este ceresnicka na torte, medzi domcekami sa rozprestieraju dva velke bazeny!

Boli sme pozriet aj od cesty trochu mestecko Nimbin. Je to hippie mestecko. Nic tam este nevymrelo. Ludia paradicka, stari mladi dlhe vlasy, hippie oblecenie, no tak sme tam prezili dalsie nasledujuce dni. Priroda taka nadherna, ze miestami sme sa citili ako na slovensku niekde v slovenskom raji. Tento road trip nam trval ani neviem kolko, nieco okolo tyzdna a pol. No pri Bayron Bay sa nasa cesta s amikmi rozdelila. My sme uz 26. potrebovali byt v Sydney, lebo mi zacinala skola. Oni este chceli pocestovat. Tak sme sa postavili na cestu tohto malickeho mestecka a skusali chytit stop. Nepreslo ani 5 minut a uz sme sedeli v aute irskeho parika. A takto kusok po kusku sme chytali stopa, kym sme sa nedostali na dialnicu pri Brisbane. Jedna zena dokonca prisla za nami, aby nam povedala, ze sice stojime na dobrej vypadovke na dialnicu, ale ze na druhom konci mesta je lepsia, ze vsetci chodia z tej inej strany. Ci nas tam moze hodit. Nakoniec nas hodila dalej ako chcela povodne, dala nam telefonne cislo, ze ak nahodou nic nestopneme, ze sme k nej pozvani na veceru a ma pre nas aj izbu, kde mozme prespat. Vravim, ti ludia su mili a na rozdiel od Azie, kde su tiez mili, ale vzdy za sluzby nieco chcu, tu ti spravia laskavost zadarmo. Hehehehe. Ale ani sme jej nemuseli volat, lebo za par sekund sme uz sedeli v inom aute. Najprv divny chlapik, ktoremu sme nic nerozumeli. Niektorym starsim ludom sa neda rozumiet ani slovo. Tak sme iba potichu sedeli a cakali ze kde nas vyhodi. Uz sa stmievalo, ale este sme skusili stat na vypadovke, ci nahodou nepojde niekto do Sydney vecer. Ale nesiel. Ale aspon nas este jeden iny chlapik hodil dalej od mesta do kempu, kde mozme prespat a rano sa hned postavit na vypadovku. Dakujeme a sli sme spinkat. Na recepcii bolo napisane, ze pridu rano o 10.30. Tak sme rozlozili nas malicky stan, prespali a rano o osmej sme boli na vypadovke. Zase bez platenia. Boli sme uz druhy dyzden v Australii a este sme za ubytko neplatili. Jednak, ze sme boli na aute v bushi a tam nikto nikde a na druhej strane ani teraz sme nikoho nestretli. Tento kemp bol v koalej rezervacii a veru, ze sme v noci poculi nad sebou na stromoch koaly ako si robili popolnocnu bastu. Krasa.

Inak kengury si vsade po ceste skackali. Vela aj mrtvych prejdenych kamionmi sme videli a strasne zapachali. Najnebezpecnejsie je soferovanie v noci. Kengura sa zmetie a mozte velmi neprijemne havarovat. My sme sice riadili auto do neskoreho vecera, ale v noci sme nikdy nejazdili, cize sme mali aj stastie.

Rano na vypadovke sa jeden chlap vratil na aute, pozrel si este raz nasu tabulku s napisom Sydney a zavolal nas, aby sme sli s nim. Bolo to este 750km do Sydney a isiel tam priamo, pomooooc kraaasa, dokonca este dalej. Medzitym nam chcel ukazat krasne pobrezia a utesy, takze sme nesli tak celkom priamo. Vzadu mal dva surfy a na vrchu svojho jeepu aj kajak. Tak sme si spravili prestavku a sli si zaplavat, vysusili sme sa a pokracovali v ceste. Nevedel si odpustit, aby sme nieco nezazili a predstavte si, ze nas zobral na jeepe na pobrezie a dvadsat kilakov nas zviezol po plazi. Tak sme sa tam brodili dva metre od mora po piesku v teple. Kopec jeepov naokolo. Asi nejaka nova moda, ale zazitok….neskutocny…takto si jazdit po plazi. Kolesa sa zabaraju do piesku a ty na plno si to tam paaadiiis. Az vtedy som pochopila, co robi lopata vedla mna na sedadle. Asi si takto jazdi casto. Ale nepotrebovali sme ju pouzit.

Bola sobota vecer a dorazili sme do Sydney. Hodil nas pri jednej zastavke metra este daleko od centra a pokracoval smerom Melbourne. Kupili sme si listok na metro, vlastne to nie je metro, ale nadzemne vlaky. Po celom meste a sluzi ako metro. Dorazili sme na central station. Ja som si sadla k batohom a Radko sa vydal na lov nejakeho ubytka. Tak si cakam na neho a vidim ako tam spia dvaja mladi ludia, chlapec a dievca. Od chvile kedy sme sa s amikmi rozlucili sme nemali lonely planet, napomocnu knizku, tak som sa vybrala smerom k nim, ze sa spytam, ci nemaju. Chlapik mi povedal, ano mame ale sorry iba v cestine, takze ti asi nepomoze. A ja jeeej caute, pomoze. Oni boli radi, my sme boli radi. Lenze vsetky backpeckery boli okolo centra plne, tak sme si s nimi pospinkali na stanici a rano sa vydali na lov nejakeho ubytka. Este sme museli cakat do desiatej, kym sa ludia odubytuju, aby boli volne fleky a uz bolo a mali sme postielku. Bola nedela rano. Na druhy den som mala ist do skoly. Veci sradlave spinave. Bala som sa ci to vobec stihnem, ale stihli sme tooo. Tak sme sa vycistili a zacali zhanat nejake inzeraty na bytiky.

Nasli sme. Byvame v centre v paradnom bytiku. S nami cech martin s priatelkou australcankou, potom izabel z nemecka a my dvaja. Trojizbak s obyvackou a kuchynou. Byt je slnecny s velkym balkonom a gaucom na nom. Vsetko sme si vypratali a uz si tu nazivame ako sa len da. Prijemna atmosfera a spokojnost na dusi. Skola je super. Nasleduju dni s novymi kamosmi, novymi zazitkami a vlastne tu zaciname nejaku dobu zit, tak sa tu rozkukavame po okoli. Je to trochu tazke, po 6 mesacnom cestovani sa zaradit do zivota ako je napriklad kazdodenne ranne vstavanie atd. Ked mi v pondelok prvy den do skoly zazvonil budik, tak som bola v pomykove, co to je za zvuk, ale da sa. Hehehehe.

Uz mam dva tydne v skole za sebou. Spoluziaci prijemni, ucitelia takisto. Okrem toho uz mame na byte aj internet, takze uz budeme s vami viac v spojeni. Jedine, co este nemame a co nie je absolutne zanedbatelne, je praca. Ale ta coskoro bude. Uz sa tesime na zivot tu, lebo to vyzera na maximalne pokojnu a spokojnu krajinu.

Teste sa nadalej s nami.

Chybate nam velmi priatelia.

Silvia

     Ahojte,

dlho som nepisala, lebo vzdy sa nieco dialo. napriklad road trip cez australiu, velke vzruso.

12.2. rano sme sa vybrali na australsku ambasadu v Singapure, ci uz nahodou nemame viza tam. Najprv akoze nechapali, ze co ako a preco tam si ideme po viza, kedze to nie je take jednoduche. Chceli vidiet nejaky papier, ze ich mame, ale my sme nic nemali, tam sme im kazali pozriet si maily, ze isto tam maju nejaku novu spravu. A tak aj bolo. Za 5 minut boli viza v pase.

Bezali sme na hostel rychlo na internet zabookovat letenku, uuuf bola este volna na ten den, a vecer sme uz sedeli v lietadielku. na nasledujuce dni bola drahsia o trojnasobok.

Okrem toho ze sme na hosteli stretli dve cesky, na ambasade slovenku, ktora tam ziadala o viza, tak sme este na leticku videli batoztek s napisom trecksport a hned sme vedeli, ze aj ten bude nas. Takze sme mali v pribehu jedneho dna stastie na nasich.

……..to som len zacala pisat, pokracovanie neskor, nie je casu teraz, ale coskoro. pozdravujeme vas vsetkych cmuk

     Ahojte,

tak len vcera sme pridali blog, ale dnes musime este jeden, lebo mame spravu, ze viza su uz vo Viedni a zajtra si mozme po ne ist tu v Singapure. Huraaaa. Takze kupujeme letenku na koniec tyzdna.

Teraz nieco o vizach. Nebolo to jednoduche, kedze sme neziadali o obycajne turisticke viza. Na ne sa pracovat neda a my chceme robit a daco aj zarobit. Takze sme ziadali vo Viedni o dependant visa, co znamena, ze jeden studuje a pracuje a druhy iba pracuje. Obaja samozrejme s pracovnym povolenim. Cize sme tym narobili kopec roboty rodicom Petrikovcom, ktorym musime za vsetku trpezlivost podakovat, lebo behali, vybavovali, platili a stresovali. Potrebovali sme k tomu sobasny list, diplomy, prehlasenia, motivacny list. Vsetko prelozene a overene notarom. Plus fotografie a poplatok 385eur. Potom vybrat a zaplatit skolu samozrejme. Taktiez preukazovanie dostatok penazi na cely pobyt, velmi vela, taktiez odkial ich mas, ako si k nim prisiel. Na Bali sme museli ist na lekarsku prehliadku za 1500Sk na osobu a poslat do troch dni za tiez nemale peniaze. Cize to bolo obdobie plne stresov a este k tomu v spolocnosti zlodejov a klamarov. Nic nie je take lahke ako sa zda z domu z obyvacky. Takze tak.

Cize letime do Darwinu a potom do Sydney, lebo 26.2. mi zacina skola. Studovat idem na sedem mesiacov. Viza by sme mali dostat na devat mesiacov, uvidime zajtra.

Teraz spime zase v Singapore v hosteli Mackenzie, najlacnejsi co je tu, ale aj tak velmi drahy. Sme v kniznici zase zadarmo, napichnuti computer do zastrcky, takze hadam aj nejake tie fotecky pribudnu.

Cinsky novy rok sa blizi, a kedze sa to tu hemzi cinanmi, vsade sa vyzdobuje a raduje. Oni snad oslavuju novy rok mesiac pred a mesiac po

Rozlucili sme sa s nasimi amikmi, uz leteli do Darwinu a tesime sa s nimi na stretnutie v Sydney, lebo niekedy fakt stretnes ludi na nezabudnutie.

S radostou si vykrikujem holaaahej

dovidenia

Silvia

     Ahojte ludkovia,

od posledneho blogu sme sa ukludnili, vydychali, cosi pozazivali, pofotili a vybavovali. Samozrejme to nebolo az take zle. Pisala som stylom rozpravaj a prehanaj!

Takze sme stravili par dni v Kute. Mesto nic moc, plaz tiez. V mori plavaju odpadky a je to neprijemne. Vsade samozrejme nestarnuci obchodnici. Ale vlny najvacsie ake som kedy videla. Vsade surferi. Vsade domaci poziciavaju surfy. Tak sme sli na to

Vybrali sme sa do Ubutu. Je to mesto trocha dalej od mora. Hovori sa, ze je to mesto kultury, pekne, ciste. Usporaduvaju sa tu rozne ich nabozenske ceremonialy a taktiez tradicne tance. Dievcata a chlapci pred predstavenim chodia po uliciach v tom ich oblecku, dievcence vymachlene.

Boli sme si vystupit na stale aktivnu sopku Batur. Nie je taka velka ako vedlajsi brat Agung, ale len tak trosku sme sa aspon zase rozcvicili. Smola pre turistov je, ze ked chces vyjst na nejaku sopku alebo horu, musis mat sprievodcu. Ten nie je vobec lacny. Za napriklad 4 hodinovy vystup platis 600 000 az 750 000Rp. Vsetko sa deje pri vstupnej brane v office. Tvaria sa, ze ho potrebujes, ale vobec ho nepotrebujes, ako sme videli. Ich vlada zevraj nariadila, ze nemozes ist sam. Teraz neviem, ci je to naozaj tak, alebo dalsi z ich vymyslov. Ked sa spytas, naco ti je sprievodca, tak ze je to nebezpecne, co teda nie je! Vysoke Tatry mozno viac. Ale nepodcenujme. Ked sme sa spytali, ako ti moze sprievodca pomoct, ked si v nebezpecenstve, tak odpoved bola: Niekde ti sprievodca musi osekat travu, aby si mohol prejst, da ti vodu, ked si smadny,….ked povies, ze si vies aj sam vodu nosit, tak odpoved je: ale my mame vynikajuci monitoring ci nahodou sopka nevybuchne atd…..ale ked monitoruju, tak mozu nam povedat, ze dnes nechodte, dnes je riziko, nie? Potom, ze nie su ziadne znacenia cesty a preco nie su znacenia? Odpoved je: Vidite, nie su znacenia, potrebujete sprievodcu! Ja nerozumiem, preco tam radsej nedaju znacky. A nakoniec, ked vidia, ze si bars premudrety, tak z nich vyjde, ze to ze musis mat sprievodcu je nabozenskeho razu, ze ked by turista isiel na horu sam, tak je to nestastie a napriklad nebude dlho prsat, lebo ich boh potresta a budu trpiet atd atd…..Ani tak ani tak s nimi. Nieze by povedali, chceme zarobit. Kto chce sprievodcu, najde si ho a moze ist, kto nechce nech ide na vlastne riziko. Takze sme sa vzdialili a kukali sme na sopku, kukali a dumali ako sa tam dostat. A bolo. Zastavil nas jeden chlapik, ze kam ideme, my ze hore chceme ist, ale bez sprievodcu, staci nam len cestu ukazat, ze kde vstupit, tak nasledovali dalsie reci ze nemozme, ale ked chceme ist s nim, ze nam moze robit sprievodcu, tak sme sa nejako dohodli, ale az potom, co sme ho odmietli a ze kasleme na to. Odisiel, prisiel znova, postupne znizoval sumu, tak sme teda sli a poviem vam, fakt sme nikoho k tomu nepotrebovali. Takze ked tam pojdete, sup sup prepasovat sa a ist.

Inak mame novy fotak. Hip hip hura (Olympus c765 za 50% zlavu, lebo je to uz stary model a v Europe sa uz nie je na trhu).

Boli sme na ciernych plazach, vlny az hrozostrasne, zvuk ako hlasny hrom. Plaz cista, lebo v tych ciernych plazach sa nikto nekupe. Este som nevidela cierny piesok.

Objavili sme aj jednu plaz, na ktoru sme sa na par dni prestahovali, na Padang Bay. Krasne more, pekna snorchovacka, mala plazicka, nadhera skoro ako na Koh Phi Phi ked sme boli v Thajsku. Uz som si myslela, ze Bali je nic moc. Ale toto je krasa.

Stretli sme skupinku mladych ludi, pariky dvaja americania a traja francuzi. Tak sme cestovali a relaxovali s nimi. Vsetci idu do Australie. Su zase nasa krvna skupina a sranda s nimi. Zavolali nas na kludne miestecko, pri mori ostrovy Gili Islands pri Lomboku. Maly ostrovcek s obvodom max 2km bez ciest, automobilov a motoriek. Jediny dopravny prostriedok je konik, ktory vlaci za sebou vlecku, takze domaci to vyuzivaju, ked sa premiestnuju v teple.

Boli sme tam 10 dni. Vsetko paradicka parada, az na zaverecny vecer, ked majitel nasich bungalovov ukradol nasim amikom fotak prave kupeny pred troma tyzdnami v singapure. Cely ostrov s poctom obyvatelov asi 35 vedel, ze odchadzame a zle veci sa deju stale na zaver, takze sme mohli ocakavat nieco divne. Takze nasledovali vysetrovacky, policia mladici vo veku do tridsat rokov. Takze co z toho. Po dvoch unavnych dnoch rozmyslania, hadania sa a vypocuvania, sme opustili toto miesto, lebo zacala byt napeta atmosfera a zlodej sa citil zlodejom. Radsej sme odisli, ako sa natahovat s tymi opicami.

Ale stretli sme tu aj paradnych ludi, no nie velke percento.

Takze tak. Uuuuuf. Chcem uz vypadnut do Australie, stale cakame na viza. Treba sa uz zapojit do stereotypu zivota. Uz som z nich unavena. Zo vsetkych klamstiev a odporneho zlodejstva. Ale nechajme tak.

Vcera sme opustili Indoneziu. Mesiac v nej stacilo. Este sme mali aj nejake problemy na hraniciach, lebo sme vstupili do krajiny 5.1. a vystupili 4.1. a to podla colnikov, ktori mali zalusk na peniaze nie je 30 dni. Takze tak. Huraaaa prec.

Teraz sme zase v Singapure a ocakavame kazdy sekundu viza do Australie, ze uz mozme kupovat letenky.

Zdravime vas vsetkych, nech uz sneh napadne a odpratavaju sa chodniky velkymi lopatami.

Cmuk Sika

     Ako sme sem prisli? 5.1. sme sli po viza na indonezsku ambasadu v Singapure o 15.00 a bezali do pristavu metrom, lebo o 16.15 nam odchadzala lod do Indonezie na ostrov Batam. Najedli sme sa este v pristave v Batane a zobrali taxik do mesta, kedze sa uz stmievalo a vedeli sme, ze uz nezozenieme lod na Jakartu. Taxikar nas zobral po ceste do hostela do cestovky, kde sme sa dozvedeli, ze lod ide iba v stredy a piatky. (ktovie ako to naozaj je, kedze pocujes z kazdej strany klamstvo za klamstvom). Lod stoji 220 000Rp/os. a ide cely den. My sme sa ponahlali na Bali kvoli australskym vizam, cize nam neostavalo nic ine, len si kupit letenky do Jakarty za 350 000Rp/os. (1000 rupii je okolo 3Sk) Lodou by sme viac videli a zazili, ale co uz. Letecka agentura sa vola Mandala. Lietadlo meskalo hodinu a pol, co je uplne normalne v tejto krajine a let trval hodinu a dvadsat minut.
Indonezia mi tak trochu pripomina Kambodzu. Zase sami biznismeni, vsade klamstva, zmixovane chute.
Dosli sme na letisko do Jakarty. Uz sa na nas vrhali taxikari. Oni si fakt myslia, ze turisti su hlupi. Chceli za odvoz do mesta na autobusovu stanicu 170 000Rp. Brut. A este aj klamali, ze bus uz nejde, bus finiiiish. Tak som mu dala kontrolnu otazku, ze ako daleko je stanica. Vedela som, ze je to 35km, a on na to 60km. Ehm, ahaaaa a viac nam netrebalo. O 10 metrov je nastup na shuttle bus, ktory ta zavezie na autobusovu stanicu Gambir za 15 000Rp. Unaveni a spoteni s batohmi na chrbte sme si potom zobrali tuktuk za 10 000Rp na ulicu Jaksa. Je to nieco podobne, ako ulica Kaosan Road v Bangkoku s guesthousmi a uz aj vidno bielych turistov, lebo vsade inde ich nevidno vobec a ja sa necitim bezpecne, ked nevidim svojich.
Nasli sme ubytko za 50 000Rp double room, ze iba jednu noc tam prespime a zajtra rano ideme na Bali. Rano siel Radko zhanat listky na Bali. Chceli sme ist vlakom, co ide stredom Javy, ale ten ide iba vecer a to by sme nic nevideli, takze druha moznost bus.
O 12.00 na obed sa rozozneli spevy, modlitby, co pocut po celom meste, uz som vedela, ze Radka tu niet, tak ze spravim check out z guestousu a pockam ho pri flaske mineralky na recepcii v bare, aby sme neplatili za dalsiu noc zbytocne. Prisiel a ze ideme! Vybavil som odvoz az na Bali za 400 000Rp za oboch a ze inak by sme platili milion Rp, ze chytro, lebo nas caka chlapik, ktory nam ukaze cestu na stanicu a bus. Zobrali sme si bus na jedno miesto najblizsie k autobuske, inej ako vcera a odtial tri motorky na stanicu, preto tri ze aj za chlapika. Bol za 6 000Rp za tri osoby. Mestska doprava bola neskutocna. Cena par drobnych. Trvalo to asi pol hodiny. Zastavky neexistuju. Funguje to tak, ze musis mavat busu, ze chces nastupit. Z jeho dveri trcia chlapi, ktori koriguju sofera ci pribrzdit, ze niekto chce naskocit. ) Dvere otvorene, vsetci fajcia tie ich indonezske cigarety so strasnym aromatickym zapachom, naskakuje sa za jazdy. Tak sme horko tazko vytiahli hore batozinu ????? Potom naskocil chlapik s nozmi - dealer a zacal blabotat. Zacal normalne v plnom buse po stojacky cistit zeleninu, take nieco ako nas petrzlen skrabkou, supky padali volne na zem. Samozrejme to nevadi, lebo na zem pada z ruky kazdemu hocico )) Zase sme v skutocnej Azii. Potom nastupilidve dievcata vek asi 13-14 rokov. Povedali zopar slov, asi dve vety. Nerozumeli sme, ale bolo to asi nieco take, ze potrebuju peniaze na studium. To je oblubena veta vsetkych azijskych deti asi. Porozdavali obalky a zacali spievat. Jedna hrala na malej gitarke. Spievali velmi pekne a dojimalo ma to zase. Malo to samozrejme urcity nauceny prejav. Obalky pozbierali a vystupili. Od chlapa si nikto nekupil noze, ale dievcatam davali ludia do obalok peniazky.
Vystupili sme aj my, lebo nas tzv. Agent dal signal. Tam na zastavke uz cakali traja motorkari. Vyzeralo to ako dohodnute. Take okate. Stale sme boli ticho, kedze sme uz boli ani sme nevedeli kde. Zlakla som sa az vtedy, ked motorkar s Radkom zabocil inde, ako ten moj. Ale dali si signal, ze tade a pridruzil sa. Podla mna ten s Radkom siel dobre, lebo ten vodic siel na autobusku a nevedel o planoch nasho agenta. Ten nas chcel zobrat domov na obed a pravdepodobne okradnut. Pochybovali sme, ked sme sli po strasne uzkych ulickach medzi obydliami a videli sme ze hlavna cesta tu vyzera inak a urcite na stanicu vedie hlavna cesta. Radko v jednej ulicke sa spytal to je akoze autobusova stanica? Agent zamrmlal cosi, ze mi neveris a tak a povedal nasim motorkarom ok autobusova. Cize zmenil povodne plany. Vsetko bolo divne. Aj vodici si vydali menej, ze si zobrali 3×15 000 a nie 3×10 000Rp, ako bolo dohodnute. Treba mat vzdy viac drobnych penazi, lebo sa nam stava, ze vas oklamu ze nemaju vydat a uz maju viac zarobene.
Dosli sme k busu. Samozrejme meskal viac ako pol hodinu. Typovo vyzeral ako busy na slovesku pred tridiatimi rokmi. To navadi, ale smrad, vsetci fajcia, bordel, spina. A to ma trvat cesta 18 hodin. Uuuuf. To mala byt uz cela cesta az na Bali Denpasar aj s cenou lode. Kym bus stoji, alebo prechadza roznymi dedinami, naskakuju predavaci, muzikanti. Ponukaju od vody, jedla, radii, okuliarov az po uteraky. Sice sme v neklimatizovanom pochybnom autobuse, ale to bude dan za to lietadlo, pomysleli sme si.
A tak aj bolo. Ta to nemozne ta ja tomu neverim, ta keby sa to mne stalo ta sa asi zastrelim, si mozme spievat, ako Chiki Liky Tua a zopar ludi zo Slovenska.
Necitila som sa v tom bude bezpecne, porusila som svoje zakladne pravidlo, akokolvek, ale bezpecne, ale co uz, ked sa bus pohol a vsetko bolo zaplatene. Ludia predajcovia naskakuju, predavaju. Nic si nekupujeme. Naskoci ujo so spevackou a aparaturou na krku, spevacka pekne spieva do mikrofonu. Chylilo sa k noci. Sofer sialnec. Trochu som si schrupla, Radko strazi batozinu, na Radka zlahla unava, zaspava…..Zobudim sa, Radko spi na spinavej podlahe v bielom tricku samozrejme, je mi chladnejsie, idem si zobrat tricko s dlhym rukavom a ponozky. Taska otvorena, chyba fotak, stativ, dialkove, nejaki ludia idu vystupovat, nikto nic netusi, kazdy sa tvari normalne, nadavam na cely autobus ako stara krava. Parchanti jedni vychcani!!!Som strasne sklamana, slzicky stekaju, nahnevana na cely svet, nahnevana na seba. Na jednej strane sa vsetci usmievaju, na druhej strane robia druhym smutok na dusi. Mozes davat pozor stonasobne, oni su vzdy sikovnejsi. Som z nich unavena. Dokonca ma ten zlodej pohladkal po hlave, ked som sa zobudila, ze co to susti pri mojej hlave, aby som si myslela, ze je to Radko. Parchant jeden sikovny!
Na jednom mieste nas sofer vyhodil, ze on ide teraz inou cestou, ze mame nastupit na bus pred nami. Pred druhym busom stal chlapik v modrej veste ako tito autobusari a ich pomocnici, dali sme mu listky, ze ideme do Denpasar. On ze nastupte. Cestujeme si cestujeme dalsich par hodin. Pristupili chlapici, dali sa do reci s nasim modrovestakom a vyslo z nich ze z mesta Surabaya si musime kupit listky na Bali, ze my listky nemame. My ze sme platili celu cestu. On ze ale nemate listky! Ako to vedel? My sme fakt nemali, lebo chlapik pred autobusom nam ich zobral, bol mafia autobusovej spolocnosti, ze to tak robia turistom, aby platili spolocnosti viackrat. Shit! Este sme sa nespamatali z fotaka, teraz platit dalsie listky znova! Neverit nikomu tu plati stonasobne!milionnasobne! My ani nikomu neverime, ale koho mohlo napadnut, ze autobusar nie je autobusar? Takze sme v Surabaya kupili dalsie listky na autobus prvej triedy za 125 000Rp na osobu a uz sme sa sli donho ukludnovat. Autobus mal odchadzat o 13.00, meskal, tak sme sa pytali, ze co o kolkej pojde? Povedali, ze az o tretej. No nakoniec siel autobus o piatej. My uplne bez penazi, sedime v po cely cas nastartovanom autobuse, (neviem ci maju beznin zadara alebo co) a cakame na odchod. Keby sme vedeli ze pojde az o piatej tak skocime do mesta. Bankomat na stanici nebol. A to sme v nom sedeli uz od 11.00. Takze sme si posedeli v nastartovanom buse 6 hodin. Ked sa pohol, tak sme sa tesili ako male deti z nejakej hracky, ze je to pravda, alebo sa nam sniva?
No nic to, zazitok nemusi byt pozitivny, hlavne nech je silny! Ale za tie peniaze to nestoji.
Nejde mi to do hlavy, lebo od zaciatku som citila, ze sa nieco stane. Spravili sme vela chyb, aspon sme uz mudrejsi.
Zlodej ma fotak bez nabijacky. Zlodej ma fotky z Kuala Lumpur a Singapuru ??? My nie.
Jeden den sme spali z Denpasari, teraz sme sa premiestnili do Kuty. Je to mesto tak blizko k Denpasaru, ze si ani nevsimnes, ze jedno mesto si opustil. Sme pri mori, vlny su velke, vsade surferi. Riesime australske viza, cakame, vyplnujeme, kupeme sa, odkopavame predavcov, s nikym nekomunikujeme. Strazte si svoje veci a seba samych!
Vela stastia vsetkym.
Silvia

     Ahojte priatelia,

Novy rok sme prezili v Kuala Lumpur, kde sme sa vratili z Melaky. Prezili sme ho na streche nasho vyssieho guesthousu, kde zvyknu byt zahrady a strngali sme si pivkom v plechovke. Dvaja osamelci sme pozorovali ohnostroje z kazdej strany s dostatocnym odstupom. Ani sme az tak vela nevideli, kedze tie vysoke budoviska nam aj zavadzali, ale v pohode. Boli sme tam tri dni a kuli dalsie plany, ze co a ako robime dalej.

Kupili sme si listky na vlak za 30RM na osobu. Busy boli vypredane, kedze bolo 1.januara a vsetci sa akosi chcu v ten cas premiestnovat. Uz sme mysleli, ze tam budeme musiet zostat dlhsie, ale objavili sme volne listky na vlak. Inak busy a vlaky su v obdobi vianoc a noveho roka drahsie ako obvykle, takze ak budete cestovat v inom case, mozno zozeniete lacnejsie. Bus stal 60 RM na osobu, takze pre nas lepsie, ze polovicna suma za vlak. Vlak vyzeral uplne super az na tu klimu, vsade strasna zima, ale domorodci to zjavne zboznuju. Uuuuf. Cesta z KL do Singapuru trvala 10 hodin. Dorazili sme skoro rano, dali si na stanici nieco pod drnkotajuci zub, (myslim tym jedlo, ale zima nam este bola z vlaku, ale horucavy nas oteplili hned) a sli sa zlozit do najlacnejsieho guesthousu Meckenzie, ktory sa nachadza v casti Little India (mala india). Je tu strasne draho. Za ubytko platime S$26, a to spime len na dormitory s jednym starsim americanom a dvoma mladymi azijcanmi. Postele dvojposchodove. Na nase je to cosi vyse 400sk. Strasna drahota a vsetko, nielen ubytko. Singapur je mesto a stat dohromady. Velke mrakodrapy a zase futuristicke mesto. Sme tu len na tri dni, len na ten cas, co cakame na indonezske viza. Na viza sme potrebovali listky na lod do Indonezie a spat. Inak ti viza nedaju. Kupili sme iba tu najblizsie pol hodina lodou a zevraj este aj dovidis singapur. Potom budeme riesit ako dalej. Na ambasade musis mat oblecene dlhe nohavice a musis byt slusne ucesany, kedze zase moslimovia. Radko samozrejme v bermudach, tak mu na vratnici pozicali za dolar fialove tenke dlhe lahke styyylove gate. )) Viza stoja S$70 na osobu. V piatok budu viza.

Ten listok na lod sme si kupili v cestovke Penguin. Ich system nema vsak Slovensko, takze ani nevedeli, co maju robit, kedze im pocitac dal na vyber iba Slovinsko a Ceskoslovensko. Tak som trocha znervoznela. Je to ine, ked niekomu povies odkial si a nevie, lebo ani my nepozname este vsetky krajiny sveta a niektori ludia nas vedia prekvapit svojim povodom, ze ani nevieme kde sa to nachadza, ale normalny uradny system a nevedia, ze existujeme???No nic, aj my sa este musime vela ucit.
V singapure je kriminalita skoro ziadna. Mesto je fakt bezpecne, a dokonca sa vsetci chvalia, z akej bezpecnej krajiny pochadzaju. S kazdym singapurcanom, co sme sa dali do reci, nezabudol podotknut, ze je to najlepsia krajina a stopro bezpecna. Ani kradeze, ani zlociny, ani nasilie. Pekne.

Ked cestujete metrom (S$1 az S$1.50), vsade sa premietaju take klipy, ako sa spravat, co si vsimat. Vkuse premietaju taky sot, ze zena uvazuje, co ma asi ten chlap v taske, ze je taka tazka. Potom si vsimne, ze chlap tu tasku zasuva pod sedadlo a potom z metra vystupuje bez nej a vytaca cislo na mobile. Samozrejme sa musis ozvat, ako zena z klipu, ze Pane, zabudli ste si tasku! Zena stlaci taky gombik nad dverami, zablokuje dvere, opisuje ochranke chlapa a nedovolia mu vlastne vystupit. Potom premietaju ukazky roznych teroristickych utokov, co sa kde, kedy stalo. Myslienka je to inak dobra, ale clovek ma aj strach potom cestovat metrom. Ale aspon si ludia vsimaju podozrive typy.
Vcera sme boli pozriet ostrov Santosa. Je to hned na juhu Singapuru a da sa tam prejst po moste. Vstup na ostrov stoji S$2 (S$1singapursky dolar je cca 17sk). Po ostrove chodia take autobusiky, vyzeraju ako vlaciky a zadarmo z miesta na miesto vozia ludi. Riadna komercia. My sme tam sli iba z dovodu, ze sme nasli v Lonely Planet (LP), ze je tam aj kemping a stan mame, cize zlacnime nase ubytovanie tu, ale po ziadnom kempe ani chyru ani slychu. Vsade rozne pavilony s roznymi atrakciami, show delfinov, pavilon motylov, roznych vtakov, vodny svet, veza s vyhladom na singapur, kde ta aj odfotia v zatisi mrakodrapov,(no naozaj ‘nadhera’), atd atd…a vsetko straaasne drahe. Taktiez sa da na ostrov dostat aj lanovkou za vela penazi, ale na co, ked cesta peso po moste trva necelych desat minut. Proste ked clovek vidi tie dovolenkove rodiny ako platia, tak sa az rozum pozastavuje. My sme tak trochu improvizovali a vysli na taky vyssi domcek na vezicku a videli sme skakat delfiny zadarmo, ale len na chvilku a sli sme prec. )) len aby sa nepovedalo a inak sme videli delfiny volne v mori na ostrove Koh Phi Phi. ))
Indovia su velmi prijemni. Chodime zase na indicke jedla tu nedaleko od nas, tato indicka kuchyna nam inak strasne zachutila. Mnam.

Teraz sme v narodnej kniznici, mame zapichnuty laptop do zastrcky ako dalsich veeela ludi tu a zadarmo internet. Inak net stoji v net kafe a taktiez aj v nasom guesthouse S$2 na hodinu. Nie vela, takze v pohode. Ale niekedy musis vypnut na nete aj dlhsie, ako napriklad vyuzivame teraz. Hehehe.

Uz tu nevidavame moslimov tak casto ako predtym, ludia su tu povacsine cinania, indovia z juhu indie a tito domaci, ale samoska aj moslimovia. Cize uz vidno aj viacej kostolikov, nie len mesity a waty.

Vsetkym vam prajeme vela zdravia v novom roku a mier. Kedze je velmi krasne, ked mozes cestovat, spoznavat ine kultury a ludi a krajinu a mier je k tomu najviac dolezity a potrebny. Z domu si to ani neuvedomujeme, vsade inde ano.

Cmuk Sika

     Ahojte deticky prirody ,

takze z Kuala Lumpur sme sa vydali prezit vianocne sviatky do mensieho a vobec nie skaredsieho mestecka Melaka. Nie je to male mesto, ale zato nie take futuristicke ako Kuala Lumpur. Mesto lezi pri mori. Neplaveme v nom, nie je to zase take plazove miesto. V tomto meste zacala historia Malajzie. Zaujimave to miesto, plne nadychnute historiou. A kedze stale aj obzerame pamiatky, tak aj teraz sme sa nenechali zahanbit. Ale cestovanie nie je len o obzerani…..

Vianoce boli take, ze sme ani nevedeli, ze su, kedze je to moslimska krajina. Zije tu 80% moslimov, potom mix cinania a indovia. Stedru veceru sme si dali u Inda, samozrejme rybu a ryza a zelenina a ako zakusok sme si dopriali take nieco ako palacinka. Maju nas tam uz za stalych hosti, kedze tam chodime jest kazdy den. Velmi lacno. A prijemna indicka muzicka. Takze tolko o stedrej veceri. Keby sme nevolali domov a nezdravili rodicov, tak ani trocha vianocneho nadychu.

V guesthouse, ktory sa vola Travellers Lodge je taka obyvacka, domaci tam postavili vianocny stromcek. Jezisko nam doniesol mp3 prehravac, tak teraz zhaname nejaku muzicku. Mozete nas kontaktovat a dat nejake ponuky na ftp-ecko, dohodneme mailom, podotykame, ze nam chyba hlavne slovenska muzika, lebo slovensky jazyk je predsa len slovensky jazycek. Tu nehra na uliciach nic ine len malajzske telenovelovske pesnicky, alebo nejake cinske tintintin. Hehehehe. Nic proti tomu, ale co je vela to je vela. Ale clovek sa tak zamysla, ze ked to nechces pocut, mal si ostat doma, takze chceme to radsej pocut. ))))

V stredu sa chystame do Kuala Lumpur opat, kedze sviatky uplynu a mozme sa opat pustit do nasho “rodinneho zajazdu”. Hehehe.

Prajeme vam vela snehu, kedze kde nic tam nic, ako sme sa dozvedeli.

Pa

Silvia

     Ahojte rodicia a priatelia,

po dlhsom case sa ozyvame zase. Prepacte, ze nepiseme casto, ale neda sa stale. Clovek je zaneprazdneny stale.

Z ostrova Koh Phi Phi sme zacali cestovat s nasimi kamosmi, ktorych sme stretli v Kambodzi v jednom guesthouse dvaja Chrisovia, jeden Anglicko a druhy Nemecko. Chlapci nas maju radi az tak, ze sa pripojili a zmenili svoje plany, ked sa dozvedeli , ze my ideme do dzungle do malajzie, prisli vecer a ze Idemeeee s vami. Hehehe. Tak sme sa teda vybrali. Z hranic sme teda zobrali styria taxik do mestecka Wakaf Bahru za 30 RM (1usd-3,77RM). Tam sme prespali v cistuckom guesthouse za 10RM. Rano sme zobrali jungle train. Isiel jedenast hodin, bola to sranda. Vlak plny skautov, pytali si od nas podpisy asi sto ich bolo a kazdemu dat a s kazdym sa fotit bolo celkom zabavne. Dievcence samozrejme v moslimskych satkach, kedze sme zase v moslimskej krajine a na tom skautske uniformy. Sumne dzifky. Listok stal 25,2RM. Vystupili sme v meste Jerankrut. Odtial sme si potrebovali zobrat bus do narodneho parku Taman Negara. Je to dzungla jak sa patri. Ale busy vecer nesli, takze kedze sme styria tak sme si zobrali taxik, stal 50RM pre vsetkych, bolo to dve hodiny, trocha nad cenu, ale boli sme tam hlavne uz vecer a rano sme sa mohli vybrat do narodneho parku. Guesthouse tu stal taktiez 10RM.

Rano sme sa vybrali do vstupnej brany. Platili sme za vstup 1RM, a taktiez za kemping 1RM. Lacne vsetko, ale az ked sa porozhliadas.

Prva zastavka bola na mieste Lata Barkof. Bola to iba velka strecha. Pod nou si chlapci rozlozili moskytierku, kedze na dzunglu neboli pripraveni. Bola to parada. Trocha som si spomenula na slovenske ihlicnany, ale aj palmy a listnate stromy a priroda rozmanitych tvarov stacila. Fotiek nemame vela, kedze zastat sme nemohli, lebo sa na nas rychlo vrhali agresivne a rychle pijavice. Veeela pijaviiic. Su upplne dotierave pijavice. Uz chapem tu nadavku. Saju krv hned jak zacitia, ze nieco teple sa blizi. Takze tentokrat nebol problem v komaroch, teda aj tie boli, ale zanedbatelne. Zostali sme tam dve noci a potom sme sa premiestnili na dalsiu zastavku Bumbun Tabing, sledovat v noci zvierata. Tigre, slony, vtaky, ale boli sme taki unaveni, ze sme zaspali a jedine co sme tam zazili, bolo to, ze som sa v noci zobudila na to, ze mi smrdi zmoknuta spinava opica, ale radsej som oci neotvorila. Potom sme sa vybrali na Canopey walkway, co su lana vysoko na stromoch, po ktorych mozes chodit a tesit sa, to vsak stoji 5RM.

Teraz sme v mestecku Jerantut, hned pri Taman Negara a odprevadzame nasich skvelych kamosov, ze asi az zase plakat budeme.

Boli to neskutocne zazitky. Stopercentne pozitivne.

Zajtra sa chystame do Kuala Lumpur.

Az teraz si zase uvedomujeme, ze sa blizia vianoce. Tu ani chyru ani slychu po nich. Vlhkost velikanska, teploty nenormalne a moslimovia navokol.

Je nam velmi smutno za vami. Nestacilo by nam ani sto listov na opisanie zazitkov, takze len v kratkosti.

Prajeme vam stastne a vesele vianoce. Asi budeme na stedry vecer v kuala lumpur a budeme na vas veeelmi mysliet. Myslite na nas len s usmevom, lebo sa mame neskutocne. Nebudme smutni. Vela nematerialnych darcekov.

Posielame vela bozkov a myslime na vas.

Cmuk

Sika